Krajina potrebuje zdravé rieky tak ako človek funkčný krvný obeh, hovorí ochranár Karol Kaliský

Zázrivská inverzia každoročne ponúka nádielku dokumentárnych filmov, venujúcich sa životnému prostrediu a prírode. Medzi najvýznamnejšie tohtoročné filmy patrí Živá rieka, na ktorej sa podieľal aj Karol Kaliský. Karol je ochranárom, fotografom a dokumentaristom, ktorý sa prírode venuje už viac ako dvadsať rokov. Ako sám hovorí, najdôležitejšie je, aby ľudia do prírody chodili a vytvorili si k nej vzťah, inak o ňu stratia záujem a nebudú ani schopní postaviť sa za jej ochranu. Karol bol hosťom Zázrivskej Inverzie 2018.

Karol, čo ťa priviedlo na Inverziu?

Už minulý rok som tu bol s celou rodinou a veľmi sa nám Zázrivská inverzia páčila. Taktiež som kamarát Meďa Maceka, keďže sa venujeme spoločnej téme, čiže ochrane prírody a divým zvieratkám. Poznáme sa z obdobia keď som pracoval v Tatranskom národnom parku. Pozval ma, aby som na Inverzii uviedol náš film Živá rieka a následne, aby som bol k dispozícii pre každého, kto by mal nejaké otázky k filmu alebo k našej práci.

Prečo ste film pomenovali Živá rieka?

Film je súčasťou trilógie z Tatier, ktorá má názov Tajomné Karpaty. Rozhodli sme sa zdokumentovať Tatry od najvyšších polôh až po tie najnižšie. Začali sme filmom Život v oblakoch, teda príbehom kamzíkov a rysov, čo sú asi dve najcharizmatickejšie ikonické zvieratá Tatier pohybujúce sa aj v tých najdrsnejších polohách Tatier. Prechádzali sme cez limbové pralesy, ktoré sa zachovali najmä v Tichej a Kôprovej doline, kde sme zas dokumentovali život ich stálych obyvateľov – medveďov a okrem iného sme ukázali aj to, že limbové lesy po vetrovej a lykožrútovej kalamite nevyschli, ako nás každý rok informujú štátni lesníci. Ukázali sme ako prirodzené procesy v tomto lese zabezpečujú pokračovanie evolúcie a film dostal príznačný názov Nesmrteľný les. No a film Živá rieka dokumentuje zas tatranskú riečku Belú, ktorá vzniká sútokom Tichého a Kôprového potoka.

Dobre, ale prečo práve Živá rieka?

Dôvod je veľmi prozaický a je to preto, že nikde na Slovensku už nemáme podobnú divokú rieku ako je Belá. Ostatné rovnako veľké toky sú už zregulované, spútané hrádzami alebo prehradené malými vodnými elektrárňami. Naopak Belá si stále žije svojím divokým životom a po každej väčšej povodni, ktorá prichádza približne v máji, keď sa v tatranských končiaroch topí sneh, Belá mení koryto a vznikajú úplné nové prostredia. Tie sú kľúčové pre zachovanie všetkých vzácnych druhov, ktoré sa v tomto prostredí nachádzajú. Akonáhle by rieka prišla o možnosť divočiť sa - vytvárať nové ramená a staré by zanikli, tak by sme aj tu prišli o to všetko, o čo sme už prišli na zvyšku Slovenska.

Ako dlho ste pracovali na filme Živá rieka?

Na celej trilógii sme pracovali tri roky a dokopy sme strávili asi 1500 dní filmovaním, pričom sme tam boli traja filmári. Okrem mňa aj Adam Baštek a Jozef Fiala. Každému filmu sme sa snažili venovať približne tretinu celkového času, pričom sme prostredia striedali podľa toho, čo bolo pre nás práve zaujímavé. Keď bola povodeň na Belej v roku 2014, tak sme v polovici mája boli tam a točili sme zábery pre Živú rieku. Keď bola v novembri kamzičia ruja, tak sme vo vysokých polohách točili zábery do filmu Život v oblakoch.

Čo najhoršie vás počas nakrúcania zastihlo?

Nebezpečné zážitky súviseli hlavne s počasím. Najhoršie bolo, keď sme chceli nafilmovať búrku, po ktorej prišla spomínaná povodeň. No búrka prišla s takou intenzitou, že začali padať stromy, takže namiesto filmovania som mal hlavnú starosť zachrániť si kožu. Keď sa povodeň dostavila, tak sme spolu s Erikom Balážom filmovali na jednom vybranom úseku a jednoducho tá rieka bola taká divoká, že kus lesa, odkiaľ sme filmovali predchádzajúci deň, nasledujúci deň neexistovalo, stromy boli preč a naše miesto bolo úplne pod vodou. Takže sme mali šťastie. A stalo sa aj, že som po takomto filmovaní ochorel, lebo sme filmovali aj vo veľmi zlom počasí v daždi, ale aj vďaka tomu sa podarili zábery, ktoré boli kľúčové pre dokončenie filmu, keďže povodeň je jeho nosným príbehom.

Živá verzus mŕtva rieka

Čo všetko „zabíja“ rieku?

Stredoveká definícia rieky znie – rieka je tvorená vodou a rybami. Ak by to tak bolo, tak dnes by mnohé rieky túto definíciu nespĺňali. Všeobecne rieky zabíjajú priame zásahy, či už ide o spomínané „malé“ vodné elektrárne alebo rôzne priehrady. Rieku treba vnímať ako kontinuum, ktoré predstavuje celú riečnu sieť. To znamená, že keď rieka pramení v horách, tak je dôležité aby boli zdravé aj hory a celé jej povodie. Napríklad v Nízkych Tatrách máme odlesnených tisíce hektárov lesa, čo sa prejavuje aj na stave riek v podhorí. Dochádza k tomu, že pôvodne štruktúrované dno riek je zanesené ílom a je doslova zabité blatom. Takéto znečistenie znemožňuje rybám reprodukovať sa a zanikajú stovky rokov fungujúce prirodzené neresiská a množstvo vodnej fauny, predovšetkým vodného hmyzu, ktorý nemá priestor na život vo všetkom tom bahne a špine. Ďalšia vec sú pesticídy, ktoré sa používajú v poľnohospodárstve a v lesníctve a prenikajú do podzemných aj tečúcich vôd, čiže aj do riek. Tých príčin je viac, no spoločným menovateľom týchto problémov je necitlivý prístup človeka.

Čo môžeme robiť, aby sme mali živé rieky?

Pokiaľ chceme mať živé rieky, je dôležité, aby sme im my, ľudia, dali priestor vyvíjať sa prirodzene. To sa ale nerobí jednoducho na miestach, kde prevláda ľudská činnosť. Riešenia však existujú aj tu. Tam, kde sú dnes malé vodné elektrárne, o desať alebo dvadsať rokov byť nemusia. Z môjho pohľadu je dôležité mať víziu, aby tie rieky znova ožili, lebo sú to naozaj žily krajiny. Tak ako človek musí mať funkčný krvný obeh, tak aj krajina potrebuje mať zdravé vodné toky. Dôležité je mať koncepčné a dlhodobé riešenie. Inšpiráciu môžeme vidieť v Amerike, kde sa odstraňujú doslova tisíce menších aj obrovských vodných diel a tento trend postupne prichádza aj do Európy.

Kde sa stala chyba, že na Slovensku máme už len jednu živú rieku?

Je pravda, že na Slovensku máme aj iné ukážky, kde rieky relatívne vyzerajú ako by mali, ale vždy sú to len časti riek. Pokiaľ viem, tak len Belá je od prameňov Tichého a Kôprového potoka, kde jej púť začína, až po jej sútok s Váhom, nespútaná. A to aj napriek tomu, že si tiež nesie svoje problémy, ktoré spôsobil človek, no nie sú až také závažné, aby prišla o svoje čaro, cenu a život.

Ktoré rieky teda ešte možno považovať za živé?

Spomenúť môžem Latoricu na východnom Slovensku, ktorá je väčšou riekou ako je podhorská riečka Belá. Latorica má tiež veľmi krásne úseky, plné života, ale keď si predstavíme, že sa kedysi napríklad aj Dunaj rozlieval na obrovské územia a zaplavoval lúky, kam sa prichádzali neresiť ryby a zachovávala sa tak reprodukcia, tak dnes už nič také na Slovensku nie je možné vidieť. V Dunaji v minulosti plávali hore prúdom obrovské sladkovodné ryby – vyzy. Dnes už je to minulosť aj kvôli Železným vrátam, ktoré prehradili Dunaj, ale sú tu aj ďalšie bariéry ako napríklad naše Gabčíkovo. Mení sa aj krajina, ktorá žila práve vďaka tomu, že ju zavlažovala voda z rieky, vylievajúca sa do okolia a meniaca koryto. Belá je v porovnaní s Dunajom malinká riečka a o to je to smutnejšie, že dnes už nemáme kde pozorovať tieto javy na veľkých riekach. Takéto ukážky nájdeme ešte na dolnom toku Dunaja v blízkosti jeho delty, ktorá je stále divoká.

Aj nám v Zázrivej tečie potok Zázrivka. O tom, či je živý alebo mŕtvy, by sa dalo diskutovať. Ak by sme ale chceli, aby bola Zázrivka živým potokom, čo by sme museli spraviť?

Najefektívnejšie, najlacnejšie a najlepšie riešenie pre naše slovenské drobné toky je bobor. Ten dokáže s potokom spraviť zázraky. V krajine sa v minulosti vyskytoval vo veľkom počte a jeho technické diela prírodného charakteru umožňujú doslova boom života.  Bobry vystavajú hrádze, ktoré zadržia v krajine vodu a sú štúdie, ktoré dokazujú, že v potoku s bobrom žije až osemdesiatkrát viac rýb ako v potoku bez bobra. V bobrovisku môžu žiť raky, drobné rybky, ale aj veľké ryby, pridružia sa rybožravé vtáky ako bocian čierny a pokiaľ tieto bobroviská v krajine máme, tak sa objavujú aj žaby, ktoré sme kvôli intenzívnemu poľnohospodárstvu už takmer úplne vyhubili, čo môže predstavovať na každom bobrovisku desaťtisíce rôznych jedincov. A samozrejme, bobroviská dokážu účinne filtrovať vodu a fungujú inak, ako technické diela, ktoré buduje človek, nehovoriac o tom, že estetická hodnota územia sa zvýši rádovo a človek má možnosť zažiť veci, o ktorých sa mu niekoľko storočí vari ani nesnívalo. Dnes by však bolo dôležité, aby si bobor nezačal robiť svoje hrádze tam, kde by sa mohol dostať do konfliktu s človekom a predovšetkým jeho ekonomickými záujmami, lebo ten by ho odtiaľ v lepšom prípade hneď vyhnal.

Foto Ziva rieka

Divočina a ekológia

Máme  na Slovensku kúty, kde môžeme pozorovať divokú prírodu?

Spomenul by som opäť Tichú a Kôprovú dolinu v Tatrách, ktoré sú dnes najväčším reálne chráneným územím a môžem s hrdosťou a radosťou povedať, že aj divočinou, kde si spokojne žije populácia asi štyridsiatich medveďov a kde sa lesy vyvíjajú podľa pravidiel prírody a nie pravidiel človeka. Okrem toho máme aj mnoho iných krásnych kútov, ale z hľadiska výmery je dôležité, aby chránené územia boli naozaj veľké, potrebujeme rádovo tisíce hektárov, pretože ak chceme chrániť biodiverzitu, tak to nemá zmysel na malých územiach, kde už zanikli kľúčové prirodzené procesy, od ktorých pôsobenia  je celá biologická rozmanitosť závislá tak ako sme to ukázali vo filme Živá rieka. Ak divej prírode nedáme dostatočný priestor, tie druhy nám postupne aj tak vymrú.

Si priateľom Erika Baláža, ktorý bol na Inverzii hosťom minulý rok a ktorý nedávno vstúpil do politiky do strany SPOLU, aby tam hájil témy ochrany prírody. Čo plánuje v tomto smere spraviť Karol Kaliský?

Dúfam, že sa Erikovi bude dariť tak ako si predsavzal, lebo má ambíciu naozaj zmeniť systém ochrany prírody tak, aby sa príroda na Slovensku začala chrániť  naozaj a nie len formálne, a aby chránené územia nedoplácali na ľudskú bezohľadnosť a bezočivosť určitých privilegovaných skupín. Ja by som chcel naďalej pomáhať v podobných kampaniach, ako bola iniciatíva My sme les alebo kampaň našej filmovej spoločnosti Arolla Film na záchranu hlucháňa. Chcel by som stále prispievať peknými zábermi z prírody, či už fotografiami alebo filmami a približovať tak ľuďom všetky tie krásy, ktoré tu sú.

Ako teda hodnotíš Erikov krok?

Veľmi si ho vážim, pretože viem, aká to pre neho bola veľká obeta a veľmi mu držím palce.

Ako môže bežný človek ochraňovať prírodu?

Okrem tých najjednoduchších vecí, ako je podpísanie petície alebo nejakej výzvy, či pridanie sa k nejakému vyhláseniu vedcov sú aj ďalšie možnosti. Je ich veľa a závisí to aj od konkrétnej situácie. Osobne si však myslím, že najdôležitejšie je, aby ľudia do prírody chodili. Keď do nej prestanú chodiť, tak o ňu stratia záujem a nevytvoria si k nej dostatočný vzťah na to,  aby sa vedeli postaviť za ochranu nejakého konkrétneho územia. To je aj prípad Nízkych Tatier, kde štát cez zákon o ochrane prírody zakázal ľuďom pohyb. Na druhej strane ťažké stroje majú pohyb povolený, pretože lesohospodárska činnosť v národnom parku je na Slovensku úplne normálna. Ľudia ani nevedia, o čo prišli. V tých nádherných lesoch kedysi žil napríklad aj tetrov hlucháň a dnes sú z nich tisíce hektárov rúbanísk, kde je zerodovaná pôda a ktoré sú rozryté zvážnicami. A ľuďmi to ani nepohlo, lebo mnohí nemali možnosť tie územia poznať tak, ako som ich poznal napríklad ja.

Iniciatíva My sme les však získala už viac ako 65 tisíc podpisov. Teda nezáujem ľudí nemôže byť až taký veľký.

Pre mňa je to veľmi povzbudivý signál a uvedomil som si, že záujem verejnosti je špecifický podľa toho, o ktoré územia sa jedná. Sám som videl, ako citlivo ľudia reagovali, keď sa vyrúbal prales Kokolová v Malej Fatre, kde je návštevnosť veľká. No v Nízkych Tatrách štát znemožnil ľuďom, aby sa tam mohli ísť pozrieť a nevytvoril žiadne väčšie štátne prírodné rezervácie. Práve tu pralesy mizli bez toho, aby si to vôbec niekto všimol. Preto je povzbudivé, že ľudí, ktorých to trápi dnes, je veľa a je tu spoločenská objednávka na zmenu, pretože dnes chránené územia využívajú len privilegované skupiny a využívajú ich spôsobom, ktorý vážne poškodzuje životné prostredie.

Prečo to všetko robíte?

Našim cieľom je predovšetkým sprostredkovať naše nadšenie pre divokú prírodu ostatným ľuďom a podporiť tak ochranu konkrétnych divokých území na Slovensku. Snažíme sa o to pri každom jednom filme aj každej zhotovenej fotografii. Nechceme ukazovať obrázky, my chceme rozprávať príbehy, ktoré nadchnú ďalších ľudí, ochotných podporiť myšlienku ochrany divokej prírody.

A ty osobne, prečo robíš to, čo robíš?

Už vyše dvadsať rokov sa venujem fotografovaniu a vždy som sa zameriaval len na divoko vyzerajúce kúty Slovenska a na divé zvieratá. Nikdy by som neodfotil zviera, ak by stálo niekde na rúbanisku alebo srnku na poli, lebo to mi nikdy nič nehovorilo. Chýbal by mi príbeh a zaujímavé prostredie. Neskôr som vymenil fotoaparát za kameru, ale venujem sa stále tomu istému. Chcem sprostredkovať tú krásu, ktorú vidím ja, aj ostatným ľuďom.

Aký odkaz by si za sebou chcel na Inverzii zanechať?

Chcel by som, aby si ľudia odniesli silnú emóciu, pretože najdôležitejšie je sa nadchnúť pre dobrú myšlienku. Bez citovej väzby to nie je možné. Pokiaľ filmu uveria a presvedčí ich, že má zmysel divú prírodu a živé rieky chrániť, tak verím, že moja prezentácia a beseda v kombinácii s filmom na tohtoročnej Inverzii bude mať zmysel.

                                                                                                                                              Samuel Prílepok

 

Karol Kaliský

KK

  • - narodený v roku 1978
  • - vyštudoval lesníctvo vo Zvolene
  • - dva roky pôsobil ako účastník Projektu na záchranu tatranského kamzíka
  • - päť rokov pracoval pre Správu TANAP-u
  • - fotografuje od roku 1995, jeho diela môžete sledovať napríklad na stránke wildlife.sk
  • - je súčasťou iniciatívy My sme les, ktorá sa snažila poukázať na zlé zaobchádzanie s lesmi v národných parkoch a získať pre ne prísnejšiu ochranu
  • - je súčasťou spoločnosti Arolla Film, kde spolu s ďalšími ochranármi točia dokumentárne filmy, napríklad Vlčie hory alebo trilógiu Tajomné Karpaty
  • - v roku 2016 mu vyšla kniha Rok v divočine